Život na prelome

V záverečných rokoch vlády jednej strany už nebolo pochýb o tom, že spoločenský vývoj v ČSSR nesmeruje ku komunistickej utópii. Všadeprítomnú stagnáciu a čoraz zjavnejší kontrast s okolitým svetom neprekryl ani večný optimizmus mediálnej propagandy. Na reformy Mikhaila Gorbačova v Sovietskom zväze nadviazala ČSSR svojou verziou „prestavby socializmu“, jej priebeh však nebol presvedčivý. Dvadsať rokov normalizácie sa nedalo zmazať drobnými úpravami. Prestavba mohla občanom zamrznutého režimu skôr pripomenúť, čo by mohlo byť, keby okupačné vojská neudusili ideál „socializmu s ľudskou tvárou“.

Znakom zaostávania československej ekonomiky bola paradoxne jej pýcha – robotník. Pomer „modrých golierov“ k ľuďom pracujúcim v službách bol na konci 80. rokov vyšší, než to bolo pri vtedajšom technickom pokroku zdravé. Fabriky kvôli prezamestnanosti neefektívne hospodárili, ale nadbytočných zamestnancov prepustiť nemohli. Režim zabezpečoval svojim občanom prácu, pretože nepracovať bolo neprípustné. Nezamestnaný človek mohol skončiť vo väzení s obvinením z príživníctva.

Pracovná morálka a motivácia zamestnancov nezodpovedali pompéznym motivačným heslám. Nepomáhal ani fakt, že platy sa medzi profesiami takmer nelíšili – v socializme sú si predsa všetci rovní. Aj napriek neexistujúcej nezamestnanosti až desatina obyvateľstva žila koncom 80. rokov pod úrovňou životného minima.