Rošády na piedestáloch

Týmto spojením označuje historik Ľubomír Lipták v názve jednej zo svojich prenikavých štúdií tendenciu búrania a stavania monumentov, neustáleho prečisťovania verejného priestoru následkom politických zmien. Každá „nová doba“ tak iniciuje prepisovanie a preobsadzovanie histórie, snímanie starých monumentov a vztyčovanie nových, prináša svoje „rošády na piedestáloch“.

Prirodzene, aj rok 1989 prináša do verejného priestoru isté nové poriadky. Napriek paradoxnej kulise Kulichovej „rozvadenej rodiny“ na Námestí SNP, ktorá takpovediac vizuálne legitimizuje bratislavské mítingy, je inak nežná revolúcia voči komunistickým efígiám najmä v prvých dňoch dosť nemilosrdná. Sochy sa sprvu zahaľujú, rôzne oblepujú či ironicky scudzujú situačnými graffiti, neskôr snímajú z podstavcov a odnášajú na pomyselné „smetisko dejín“ (inými slovami: nevedno kam).