Ochrana prírody a krajiny

Budovanie bolo jedno z hlavných hesiel socializmu. Cesty, paneláky, obchodné a kultúrne domy a továrne postupne zapĺňali pôvodne vidiecku slovenskú krajinu. Pokým v Česku podporovali ľahký priemysel, na Slovensku sa podľa sovietskeho vzoru budovali fabriky ťažkého priemyslu, elektrárne, chemické závody a vodné priehrady. Industrializácia znamenala aj bezohľadnú ťažbu, nezodpovedné zaobchádzanie so škodlivým odpadom, neprimerané pracovné podmienky a znečisťovanie ovzdušia.

Budovateľský étos pretváral aj tradičný ráz krajiny. Malé terasovité políčka sa menili na rozsiahle monokultúrne polia, prestavovala sa tradičná architektúra dedín, vznikali umelé priemyselné mestá. Pamiatky sa zámerne nechali chátrať, aby ich mohli strhnúť či prebudovať. Kaštiele a synagógy sa menili na sklady, v lepších prípadoch sa používali ako domovy sociálnych služieb. Bezohľadné narábanie s pôdou, lesmi a tokmi zasiahlo aj vzácne archeologické náleziská.

Viditeľne zhoršujúca sa úroveň životného prostredia mala vplyv aj na životy a zdravie občanov. V 70. a 80. rokoch patrilo Slovensko v rámci Európy medzi krajiny s najhoršími výsledkami chorobnosti, úmrtnosti a v očakávanej dĺžke života.