Historicky patria komunisti k veľmi úspešným šíriteľom sprisahaneckých fám. Tieto teórie sú ich šíriteľmi často prezentované ako akési skryte poznanie, ktoré je neakceptovateľné mainstreamom a zámerne zatajované pred bežnými ľuďmi. Ako je pre ich šíriteľov typické, aj komunisti sa štylizovali do pozície obrancu obyčajných ľudí a ich záujmov. V skutočnosti však tieto teórie využívali ako veľmi účinný mocenský nástroj.
Príkladom je už samotný nástup k moci počas krátkeho obdobia povojnovej demokracie v rokoch 1945-48. Komunistická tlač vtedy útočila na kohokoľvek, kto stál v ceste k mocenskému monopolu. Najvýraznejšie sa to prejavilo vo voľbách v roku 1946, v ktorých komunisti označovali svojho súpera, Demokratickú stranu, za obyčajný nástroj v rukách podporovateľov zaniknutého Slovenského štátu.
Podľa komunistov sa práve prostredníctvom tejto strany chceli dostať „klérofašisti“ k moci a obnoviť Slovenský štát. V šírení týchto názorov pokračovali ešte agilnejšie po výhre demokratov vo voľbách. Obvinili ich z „protištátneho ľudáckeho sprisahania“.
