Verejnosť proti násiliu

Politické hnutie, ktoré sa zhostilo úlohy moderovať priebeh revolúcie, vzniklo spontánne a jeho členovia a členky v mnohých ohľadoch „improvizovali“. Viacerí pochádzali z akademického, vedeckého, ochranárskeho či umeleckého prostredia, nemali skúsenosti s politikou, riadením alebo verejným vystupovaním a spočiatku im chýbalo aj materiálne zázemie. Organizovať stotisícové zhromaždenia, komunikovať s občanmi naprieč krajinou a hovoriť v ich mene sa učili takpovediac za chodu. Ich výhodou bolo autentické a neformálne vystupovanie, kontrastujúce so škrobenými predstaviteľmi oficiálnej moci, a tiež dôsledná snaha apelovať na pozitívne vlastnosti svojho publika – kultivovanosť a spolupatričnosť.

Politika mala byť pre hnutie najmä prostriedkom na dosiahnutie zmien v spoločnosti, nie cieľom – mnohí členovia a členky sa chceli po zmene režimu vrátiť k svojim pôvodným povolaniam. Dúfali totiž, že otvorenie politického systému priláka nových a schopných ľudí, ochotných spravovať krajinu v súlade s hodnotami revolúcie. Neskúsenosť a zdráhavý postoj k politike napokon viedli k rozkolom a postupnému zániku hnutia. Verejnosť proti násiliu tak predstavuje príklad revolučnej sily, ktorá nadobudnutú moc držala relatívne krátko.