Karikatúra

Obľúbenou zónou humoru a komunálnej satiry v medziach (viac či menej) možného bola za socializmu karikatúra. Zvlášť tá publikovaná v obľúbenom humoristickom týždenníku Roháč či v českom Dikobraze. Krátko po revolúcii, so zánikom Roháča a uvoľnením mantinelov cenzúry, akoby „vyšla z módy“, v mainstreamovej tlači sa tradovala vlastne len tvorbou Martina Šútovca (Shootyho) či Jozefa Gertliho (Danglára). Až posledné roky a pre ne typické zpanoptikálnenie verejnej sféry znovu vtiahli do hry aj staršiu generáciu karikaturistov.

Hoci Roháč konca 80. rokov už rozhodne nebol takou morálnou referenciou ako Roháč sklonku 60. rokov (spomeňme tzv. čierny Roháč z prvého týždňa okupácie), stále mal veľkú čítanosť i svojich fanúšikov medzi intelektuálmi (Kornel Földvári, Tomáš Janovic). Listovanie Roháčom z roku 1990 je pozoruhodnou školou histórie. Je tu všetko: prevracanie kabátov i vyvracanie prázdnych vreciek, otváranie železnej opony, erotický i kozumeristický „šok“, uťahovanie opaskov, pomlčková vojna, rozmrazený nacionalizmus, porevolučná opica...

Karikatúra bola celkom príznakovým médiom nežnej revolúcie, aj mimo špecializovaného Roháča. V insitných polohách sa objavovala na plagátoch v uliciach a figurovala aj v denníkoch, napríklad v novozaloženej Zmene. V Čechách vznikla rok po revolúcii vo vydavateľstve Odeon útla knižka dobových karikatúr s názvom Občanské fóry.