Helenu Imrichovú (1952) priviedol k fotografovaniu jej neskorší životný partner Stano Pekár, jeden z našich najprenikavejších amatérskych fotografov. Helenu spoznal v boxerskom ringu, kde trénovala, inšpirovaná svojim synom. Pekár Imrichovej strčil do rúk fotoaparát, stiahol ju do Fotoklubu Q, kde sa naučila základné zručnosti a „nakopol“ ju k fotografovaniu.
Fotila všeličo – ľudí na Kuchajde, zákulisie ženskej hádzanej... Počas revolúcie, keď jej partner, zhodou okolností, ležal v nemocnici, „ťahala“ za dvoch. Ako čerstvá mamička na materskej, s kočíkom v jednej ruke a fotoaparátom v druhej, fotila bratislavské mítingy. Možno aj vďaka svojej odolnosti športovkyne dostala sa priamo pod tribúnu, takpovediac „na telo“ lídrom revolúcie.
Ako napísal Aurel Hrabušický, Imrichovej „ostré fotografické výrezy plne odrážajú vzrušenú a občas chaotickú atmosféru tých chladných večerov so snehom poletujúcim nad hlavami účastníkov“.
Fotografovanie Imrichovú bavilo, zväčšovanie už menej. Jej fotky z tribún či zábery hraničných plotov a ostnatých drôtov zväčšoval po nociach v kúpeľňovej fotokomore jej partner Pekár a na druhý deň začerstva publikovali novovzniknuté noviny VPNVerejnosť.
Imrichovej fotografické obdobie trvalo krátko, dva-tri roky, prakticky do konca materskej, pričom okrem snímok z manifestácií stojí za pozornosť najmä jej séria Zátarasy. Vznikala v čerstvo demontujúcej sa pohraničnej zóne medzi Karlovou Vsou a Devínom niekedy na prelome novembra a decembra 1989.