Neoficiálna výtvarná scéna

Ak šesťdesiate roky boli v umení rokmi plurality a vzájomnej koexistencie rôznorodých programov, pričom domáce umenie, zvlášť to slovenské, „šliaplo na plyn“ a dobehlo straty päťdesiatych rokov, normalizácia mala na tvorivosť výrazne retardačný vplyv.

Po roku 1970 a „poučení z krízového vývoja“ sa výtvarná scéna výrazne rozštiepila na oficiálnu a neoficiálnu. Ich predstavitelia a predstaviteľky síce nefungovali v celkom uzavretých okruhoch a príležitostne sa navštevovali, v zásade však sledovali odlišný program.

Zatiaľ čo jedni sledovali oficiálny výzdobný jazyk socialistickej propagandy, do ktorého prepašovávali, neraz aj celkom podarene, svoje autorské programy, referenciou neoficiálnej scény zostával „západný“ príbeh umenia a jeho aktuálny vývoj.